Peter Varady o Miss Slovensko: Osobne si myslím, že to nikdy nebola len súťaž krásy

V zákulisí projektu Miss Slovensko sa pohybuje už niekoľko rokov. V tichosti, no aj tak ho každá finalistka počuje. Počas semifinále má  vždy vážny výraz tváre, ale je to skôr sústredenie sa na daný moment. Choreograf Peter Varady je veľmi priateľský a chápavý človek a hodiny s ním si všetky finalistky veľmi pochvaľujú. Nie je to len nácvik chôdze či choreografií. Peter im dodáva zdravé sebavedomie a podporuje každú jednu z nich.   

Peter, kedy si začal s projektom Miss Slovensko spolupracovať, kto ťa oslovil a na základe čoho?

Projekt Miss Slovensko bol mojím vytýčeným cieľom, ktorý som si dal po vstupe do prostredia súťaží krásy, modeliek a módnych prehliadok. Všetko sa začalo v roku 1997, keď som sa vrátil po dvojročnom pobyte z Londýna a hľadal som niečo, čo by ma zaujalo a kde by som mohol trochu uniknúť od sveta, ktorý okolo nás začínal byť na môj vkus príliš motivovaný materiálnymi hodnotami. Prostredie krásy a estetiky mi bolo vždy blízke. A k ženám mám dobrý vzťah (nielen ako muž), ale hlavne kvôli mojej matke, ktorá ma naučila ako rozumieť ženskej duši. No a tým mojím prvým v projekte Miss Slovensko bol ročník 2009. Niekedy začiatkom januára som napísal e-mail vtedajšej riaditeľke projektu Lucii Hablovičovej, ktorá si ma pozvala na osobný pohovor do Bratislavy. Nasledovalo krátke víkendové sústredenie s finalistkami, a bolo rozhodnuté.

Ako sa podľa teba zmenila táto súťaž za posledné roky?

Začnem tým čo sa nezmenilo a to je zmysel a filozofia tohto projektu. Pevné základy sú nutné, pretože nám umožňujú držať správny smer a vytvárajú pravidlá preverené časom. Zmeny, ktoré prichádzajú ako pružná reakcia na dianie v spoločnosti sú zase potrebné, tak ako prirodzený vývoja evolúcia. Ja osobne ako tvor kreatívny potrebujem cítiť, že sa veci posúvajú, že sa hľadajú nové cesty v projektoch, na ktorých pracujem. Pre Miss Slovensko bola tou najvýraznejšou zmenou z pohľadu diváka zmena konceptu v roku 2012. To následne otvorilo pre mňa cestu k individuálnejšiemu prístupu v práci na príprave dievčat. Na ich osobnostnom a pohybovom odomknutí potenciálu.

Síce sa o Miss Slovensko hovorí ako o súťaži, ale podľa môjho názoru je to jeden projekt, vďaka ktorému vidíme, ako sa mení zmýšľanie jednej generácie. Dáva dievčatám možnosť posúvať sa ďalej, vyniknúť. Ako ho vnímaš ty?

Osobne si myslím, že to nikdy nebola len súťaž krásy. Jedna vec je to, čo vidí verejnosť na povrchu a druhá to, čo zažívajú mladé slečny vo vnútri diania súťaže. Ich motivácia vstúpiť do súťaže Miss je málokedy (ak vôbec) založená na tom, že si idú pomerať ich krásu s inými slečnami. V prvom rade je to pre nich možnosť zažiť niečo nové. Poznať prostredie, ktoré poznajú len z televízie. Poznať nových, iných ľudí, než bolo ich doterajšie zloženie. Je to open mind situácia, ktorá im dá do života nové skúsenosti. Do mozaiky ich životov pribudne ďalšia čiastočka, ktorá robí život pestrým a zaujímavým.

Si pravidelnou súčasťou semifinálovej poroty. Čo si na semifinalistkách všímaš ako prvé?

Pohyb ako nonverbálny nástroj komunikácie nám dokáže prezradiť veľmi veľa. Preto si ako prvé všímam samotné držanie tela v zmysle prirodzeného vytiahnutia do výšky, uvoľnených  paží, ľahkosť krokov. I keď kasting samotný nie je pre semifinalistky komfortnou zónou, všímam si v držaní tela isté prirodzené sebavedomie.

Rozhoduješ sa ťažko?

Za dlhé roky pôsobenia v rôznych kastingových porotách som si vypracoval jednoduchý hodnotiaci systém. Každé kastingové kolo si obodujem a výsledné číslo mi dáva dobrý základ na konečné rozhodnutie, ktoré samozrejme musí zapadať do hodnotenia všetkých členov poroty.

Dá sa vôbec pekná chôdza natrénovať aj doma? Ak áno, ako ☺

Tak ako všetko, čo sa v živote učíme, tak i chôdza musí prejsť týmto procesom častého opakovania, aby sa dostavil požadovaný výsledok. Podstatné je dostať nejakú základnú výuku, o ktorú sa dané opakovanie môže oprieť.

Hoci na semifinále vždy pôsobíš veľmi prísne, finalistky si ťa vždy obľúbia po prvom spoločnom stretnutí. Nekričíš, nestresuješ. Skôr im dodávaš pocit pokoja. Ako to robíš?

Zažil som, ako práve veľmi skúsení taneční choreografi skočili na ponuku byť choreografom súťaže Miss a zlyhali práve na tom, že tu nepracujú s profesionálkami. K tejto práci je dôležité byť trpezlivý a chápajúci. Nejde tu o ego choreografa urobiť super priestorovú choreografiu, ale že je nutné sa prispôsobiť možnostiam dievčat. Učenie a nároky sa musia dávkovať postupne a bez autoritatívneho nátlaku. Ony sú tie dôležité a podstatné a ich spokojnosť je pre mňa tá najväčšia odmena.

Kde vlastne začala tvoja choreografická kariéra?

V živote som veril a verím, že osud mi vždy ukáže tú správnu cestu, po ktorej ísť. Takže pokiaľ ma niečo napĺňa, robí môj deň krajším a zároveň viem, že to robím dobre, tak do toho idem naplno. To je to, čo ma privádza k tomu, čo robím. Bol som chalan z ulice, ktorého bavili všetky športy, kde sa môžete vymlátiť zo svojej energie. Začalo to gymnastikou a cez mnohé ďalšie športy ako napríklad zápasenie, karate, basketbal som sa dostal až k tancu. Vôbec prvý kontakt s tancom bol s príchodom Breakdance v roku 1984. Vtedy som to považoval viac za akrobaciu ako za tanec. Bolo to prvé malé nahliadnutie do tanečného sveta a po ukončení dvojročnej vojenskej služby som sa do toho vrhol po hlave. Štýl, ktorý sme tancovali bol Street Dance, i keď v tom čase sme vôbec netušili, že vôbec daný štýl tancujeme. A tak krok za krom smerujete k tomu, k čomu ste predurčený. Od tancu k súťažiam krásy a modelingu je len krok. Pokiaľ narazíte na ľudí, ktorí potrebujú vaše schopnosti ako učiť, motivovať, kreatívne uvažovať a zároveň pochopiť všetky tie princípy, na ktorých stojí práca vo svete krásy.

Ktoré projekty ešte okrem súťaže Miss Slovensko zastrešuješ?

Ako choreograf súťaží miss mám za sebou už viac ako 80 finále od národných po medzinárodné súťaže . Som režisérom a choreografom niekoľkých ročníkov Unigue Fashion Week Praha a piatich ročníkov Košice Fashion Week a do zoznamu si môžem pripísať i Eurovea Fashion Forward. Srdcovou záležitosťou je pre mňa i projekt nadačného fondu Happy Hearts Czech, ktorý sa venuje výstavbe škôl v krajinách, kde vzdelanie nie je samozrejmosťou ako u nás. Posledné tri roky pracujem aj pre Miss Czech Republic, ktorú považujem za veľmi perspektívnu súťaž v Českej republike. A tým najdôležitejším je náš vlastný projekt MODA Fashion Day[s] (www.moda-fd.cz) v krásnom Českom Krumlove a Českých Budejoviciach. Je to srdcová záležitosť, kde sa môžem realizovať naplno bez obmedzení a kde sa práve spájajú moje dva pracovné svety choreografa a grafika.

Ktorá z finalistiek mala doteraz podľa teba najlepšiu reč tela bez toho, aby sa predtým venovala modelingu?

Prešiel som si fotky všetkých finalistiek za posledných 11 ročníkov a víťazkou pri tejto otázke je určite Frederika Chovancová z roku 2018. Jej prirodzený talent pre chôdzu na lodičkách sa prejavil okamžite pri prvej lekcii. Tento pohybový talent je samozrejme postavený na jej sebaistote a emočnej otvorenosti.

A ktorá urobila najväčší pokrok?

Bolo ich určite viac, ktoré na sebe tvrdo zapracovali, ale určite si budem vždy pamäť Michaelu Čajkovú z roku 2019, ktorá mala veľmi ťažkú východiskovú pozíciu, pretože pôsobí v hradnej stráži, takže lodičky nie sú jej bežnou obuvou. Myslím, že i vďaka lekciám chôdze v sebe našla určitý ženský rozmer, ktorý sa dostal u nej na povrch.

Vedel by si si predstaviť napríklad aj súkromné hodiny chôdze?

Ale áno, to viem 🙂 Mám dokonca webovú stránku varady.cz na ktorej sa môže každý kto má záujem prihlásiť. Tým, že žijem a aj pracovne pôsobím v Prahe, tak tie lekcie samozrejme mám tam. Výhodou týchto lekcií je, že dokážem za pár hodín vysvetliť základne princípy chôdze, či už pre modelky, modelov ako aj pre tie dievčatá, ktoré sa chcú zúčastniť súťaži krásy.

Na záver sa opýtam otázku aj k súčasnej situácii, pretože viem, že už počas prvej vlny si mal presný režim. Máš ho aj teraz a v čom je jeho výhoda?

Už na jar minulého roku som vedel, že je čas na vytvorenie si spôsobu fungovania v tejto kovidovej dobe. Otvorila sa mi možnosť venovať viac času činnostiam, na ktoré bežne nie je až tak veľa času. Mám v podstate naplánovaný denný rozvrh, tak aby som obsiahol všetko – od cvičenia, meditácie, čítania kníh a novín, zlepšenia znalosti cudzích jazykov, hru na hudobné nástroje (popri gitare som začal hrať na klavír). Aby som držal krok s dobou, začal som piecť kváskový chlieb a tak nejako celkovo si vylepšujem kuchárske schopnosti. Výhoda tohto režimu spočíva v tom, že dokážem dlhodobo fungovať i v tejto mimoriadnej situácii bez ujmy na mentálnom zdraví 🙂